narodený v Holandsku v roku 1930, vyštudoval architektúru, počas svojej praxe sa dostal do USA, kde pôsobil niekoľko rokov. Odtiaľ vďaka práci pricestoval
do Brazílie, do štátu Salvador, kde sa stretol s domácimi technológiami a praktikami, čo ho oslovilo natoľko, že im následne venoval celý život. Pôsobil v Mexiku a neskôr aj v iných krajinách sveta. Nakoniec sa presťahoval do štátu Rio de Janeiro, kde s manželkou zakúpili bývalú kávovú plantáž, ktorú pretvorili na výskumné centrum a vzdelávacie stredisko, pomenovali ho TIBÁ.
Johana som navštívil v jeho ekocentre TIBÁ v státe Rio de Janeiro v Brazílii. Je ekodedina založená v roku 1987 manželmi Rose a Johanom van Lengenom ako miesto pre stretnutia a šírenie poznania toho, ako interpretujeme svoje životné prostredie a realizujeme sa v ňom s hlbším vedomím. Miesto bolo pôvodne územím kávových plantáží, ktoré zdevastovali prapôvodný Atlantický prales. Kávové plantáže vznikali od začiatkov jej priemyselnej produkcie na úrodnej pôde pralesa. Keď tento obchod prestal byť výnosný, teda káva zdegradovala pôdu natoľko, že už jej úrodnosť nebola postačujúca, plantážnici sa presunuli ďalej, kde vyklčovali ďalší kus pralesa a vysadili nové kávové plantáže.
Manželia Rose a Johan sem prišli, aby našli priestor pre pokojný život, priestor kde by mali kľud a slobodu. Johan sa celý život venoval biokoštrukciám vo viacerých krajinách, teda prírodným materiálom. Miesto ich usídlenia bola už opustená pôvodná „farma“, ktorá obhospodarovala kávové plantáže v okolitých kopcoch. Postupne pretváral zdevastovanú krajinu opäť na les autochtónnych rastlín (vysádzali palmy, stromy, ktoré na týchto miestach pôvodne rástli). Dnes je to už prekvitajúca džungľa plná rôznych rastlín, papagájov a opíc. Svoje miesto, domov, pretvoril na experimentálne laboratórium, kde dodnes chodia na jeho školenia študenti z celého sveta.
Postupne tu vznikajú ďalšie stavby, pri každej sa skúša nový prístup a pokus pri použití základných surovín. Od začiatku sa tu presťahovala celá rodina a vytvorili rodinnú ekodedinu. V roku 2015 sa časť oddelila a začala vznikať nová osada pri pobreží Atlantického oceánu. V oboch prípadoch je prístup k životnému prostrediu maximálne ústretový, používajú separačné záchody, pestujú vlastné potraviny, raz za týždeň robia nákup surovín, ktoré nevedia zabezpečiť vo vlastných podmienkach (múka, soľ a podobne)
Vac o tomto významom človeku nájdete na stránkach TIBÁ
Rozhovor s Johanom rom robil online, až po osobnom stretnutí, a bol súčasťou môjho výskumu o ekodedinách.
Prečo a ako Si sa dostal k tvojmu prioritnému záujmu – bioarchitektúre?
Po 11 rokoch v Kalifornii v San Francisku ako dánsky architekt som robil univerzity, nemocnice, a podobné veci. Chcel som vidieť Brazíliu a jeden architekt ma prizval do súťaže na návrh sociálneho bývania v Salvádor Bahía. Zúčastnili sme sa, a vyhrali sme. Takže boli peniaze za ocenenie, na cestu do Salvadora. Pretože všetko bolo urobené, ako bolo zvykom, spoza stola. So skupinou odborníkov; etnológov, antropológov, a ďalších.
„Keď som vstúpil do faveli uvidel som dve veci: Prvá, veľká kreativita ľudu. Neuveriteľné, ako ľudia žijúci vo svojej krajine na pozemku veľmi zlom, mokrom, zablatenom alebo piesčitom. Nie veľmi stabilný bol ten pozemok. A druhé, hneď vedľa nich bol odpad, mestský komunálny odpad Salvadora. Takže títo ľudia sa rozhodli postaviť si osadu na tomto nevhodnom pozemku z materiálov, ktoré mali hneď po ruke. A podarilo sa im urobiť osadu, ktorá fungovala, mali školu pre dorast a deti, kozmetický salón, obchod a takto ďalej všetko potrebné.
Takže keď som hovoril s miestnymi staviteľmi, zostal som tam s obrovským úžasom. Uvedomil som si a nevedel si vysvetliť, že títo „povo-povo“ (chudobní-chudáci) to vedia ale že my, inžinieri, architekti, sociológovia, my im povieme ako budete robiť svoje osady.
Úplne mylné, oni to vedia oveľa lepšie ku podivu, chýbali len technické veci, poznanie materiálov a z toho ma napadlo, že som napísal knihu týmto ľuďom. To bol ten manuál pre bosého architekta.„
V ´73 sa to stalo.
Kto a akí sú záujemcovia o biokonštrukcie dnes?
„No, sú to ľudia, čo majú veľmi silnú sebadôveru. To sa pozná. Jedna vec je, že keď sa rozhodnú, tak za tým idú. Že keď sa rozhodnú, že idú urobiť
iný svet, tak to robia hneď. To je principiálne. Ale tiež majú pokoru, sú inteligentní, pretože je potrebné sa pokore priblížiť. A táto nová generácia to má jasné, pretože vidia svet ináč.
Nechcú zomrieť v tomto svete, chcú iný svet pre svoje deti, a ako to spraviť, ja to budem robiť, moji priatelia to budú robiť. Samozrejme, vstupujeme do epochy veľkých zmien, chceme či nie, vstupujeme do toho.“
Ako by Si pomenoval túto skupinu ľudí – tých, ktorí hľadajú iné možnosti a snažia sa o väčší rešpekt k prírode?
„Keď sme začínali tu, mali sme tu na pozemku jeden veľmi vysoký strom, veľmi veľký a nazýval sa Gekitibá. Ten najväčší z Brazílie. Ľudia hovorili, že je to komplikované meno, že treba hľadať iné meno, tak ma napadlo, prečo nie Tibá. Ale musí to niečo aj znamenať, takže T – technológia, jednoduché, A – architektúra,“ „B – Bio, I – intuícia, so srdcom,
Ale je tu ešte jedno dôležité slovo pre našich architektov, to je TLAYOLTEHUANI. Je to aztécke slovo v ich pôvodnom jazyku, ktoré dávali svojim
staviteľom, architektom v období Aztékov. Tla je vec, Yol je srdce a Tehuani je robit božské. Chce tým povedať, že osoba používajúca svoje srdce, aby robila božské veci, je to pekný popis pre architekta.
Takže som šiel hľadať čo to môže byť, to tla: terén, aktivity, klíma, toto všetko je Tla, Yol, je samozrejme používať srdce, používať pravú hemisféru, používať
intuíciu. Tehuani je oveľa zložitejšie. To som objavil niekoľko rokov neskôr, čo to znamená. Bol jeden kongres v Indii, kongres tanečnej akadémie a bola pri tom veľká polemika. Treba niečo zmeniť hovorili, pretože predtým sme tancovali pre bohov a teraz tancujeme pre publikum. Špekulovali, kým jeden to vysvetlil. „Naša je rola umelca, je schopnosť vstúpiť do tejto božskej časti, ktorá existuje v každom človeku z každého publika.“
Tom Gubrin robí ľudí šťastnými pomocou svojich kombinácií slov. My architekti, tiež robíme ľudí šťastnými, ale ako to robíme?
Aha, máme priestor. Naše myšlienky, slová, náš materiál je priestor. Sú to malé či veľké sekvencie priestorov, ako vidieť lamely, dvere, toto všetko je náš materiál. A ak používame našu intuíciu, máme prístup k tejto božskej časti, ako sa hovorí, mať zmysel.
Že to znamená niečo, keď prechádza z jedného priestoru do druhého. „Krása architektov je, že máme čo ponúknuť,“ „ máme tento dar, že vieme pracovať s priestorom, a tak robiť, že ľudia sa cítia v našich priestoroch príjemnejšie a šťastnejšie.“
Aké je podľa Vás zdieľanie poznania?
„Je to tiež esenciálne, pretože vždy máme nejakú aulu, ukázať niečo, nie len naučiť sa, ale aj ako naučiť aj ďalších. Zdieľať. Je to jedna časť z celku, je to forma
priateľstva. Pretože akákoľvek vec, ktorú vieš ako poznanie, je prirodzené ju zdieľať s druhou osobou. Pretože veľakrát sa nenaučíte od nás ako profesorov, ale od niekoho, kto je z Ugandy napríklad. Je to tiež dôležité tu v TIBÁ, že žiaci si medzi sebou vymieňajú skúsenosti“
Čo je podľa Vás ekodedina?
„Musím povedať, že som bol jeden z prvých čo začal používať slovo bio v architektúre. Ostatní používajú eko-architektúra teraz, a mýlia sa. Je pravda, že doteraz
neuznávame pojem bio-architektúra, naviac, všetka architektúra bola bio, všetky sochy boli bio, všetka kultúra, všetko bolo bio. Nebola iná možnosť. Používalo sa čo bolo po ruke.
Takže ekodedina, áno, ideme takú malú urobiť, aby sme ukázali, ako to môže byť, malú ekokomunitu. Jasné, že je to možné. Je to oveľa ťažšie v krajinách veľmi zaľudnených, ako Európa, tu v Brazílii je veľa príležitostí urobiť to ľahko.“
Aký význam pre Vás má vytvorenie siete pre prepojenie ľudí s rovnakým životným nastavením?
„Je to super-dôležité. Veď ako ináč môžu títo ľudia komunikovať z rôznych kútov sveta. Je to esenciálne.“
„Ďalšia vec, chodí sem veľa mladých ľudí, veľa je architektov, chodia zo všadiaľ, od Ruska po Nový Zéland. Pracujem so žiakmi, mladí, budúca generácia, to už je tá generácia ktorej obdivujem oddanosť. Robiť niečo, robiť niečo dobré, a niečo meniť. Uvedomujú si, že nemôžeme pokračovať v tom ako to je. Musíme robiť niečo naviac, lebo nepôjdeme do budúcnosti.
Ale keď sa pozrieme na priemer, tento svet je nahovno, tak hrozné. 20. storočie, to bola jedna z najväčších katastrof pre architektúru. Mám na mysli tú globálnu architektúru. Predmestie Šanghaja je rovnaké ako predmestie Ríma, identické, a fungujú úplne ináč. Iná klíma, iný materiál, všetko iné, to nie je architektúra.“
